Recenzia Mirror's Edge

Toto je skutočná výzva Mirror’s Edge: stačí hrať o jednu úroveň bez toho, aby ste sa opierali alebo krútili na svojom sedadle. To je nemožné. Keď naša hrdinka, Faith, behá po strechách, ocitol som sa v pohybe doľava a doprava, aby zodpovedal jej pohybom. Zakaždým, keď skočí, jej pohľad sa s podivným realizmom posúva k miestu pristátia trochu príliš dole, ocitám sa naklonil som sa dopredu a moje oči hľadeli dolu na obrazovku s neurčitou, nevedomou vierou, že toho ešte trochu uvidím spôsobom. Aj keď končatiny, ktoré pred sebou vidím, ako mávajú, sú zjavne končatiny mladej street-punkovej ženy, existuje niečo o revolučnom použití prvej osoby v Mirror’s Edge, ktoré vás vtiahne priamo do Faith’s pozíciu. Napriek všetkým chybám môže byť hra DICE jednou z najúžasnejších a najvzrušujúcejších hier, aké ste kedy hrali.

Akékoľvek porovnanie s existujúcimi akčnými hrami z pohľadu prvej osoby je zavádzajúce. Možno môžete vidieť predchodcov v portáli alebo na začiatku prenasledovania na streche hry Half-Life 2, ale Mirror’s Edge je skutočne plošinovka; príbuzní Tomb Raidera a perzského princa, vykreslené iba z pohľadu prvej osoby. Každá úroveň je v podstate prekážkovou dráhou, pričom Faith - akýsi podzemný kuriér v nemenovanom meste blízkej budúcnosti - traverz z bodu A do bodu B pomocou druhov techniky spojenej s voľným behom, alebo parkúr ako naši francúzski priatelia nazvať to. Dôležitá je rýchlosť a hybná sila, kde môžete stúpať a stúpať cez výduchy klimatizácie a strechu generátory, kleniace sa nad ostnatým drôtom, prechádzajúce stenami cez priepasti a zachytávajúce sa o rímsy špičkami vašich prstami.

Skutočná hrateľnosť je sotva inovatívna - je tu málo toho, čo ste ešte nevideli v Assassin’s Creed alebo Prince of Persia: Sands of Time - ale vďaka prezentácii sa všetko zdá byť ešte raz nové. Spôsob, akým kamera sleduje Faithine videnie, ukazuje záblesky jej paží, ktoré sa chytili za rovnováhu, alebo jej nohy búchajú do betónu, je neuveriteľne presvedčivý. Skombinujte to s rýchlosťou, akou sa hra hrá, a je to takmer vyčerpávajúci zážitok, ako táto skvelá honička za uhlom pohľadu vo filme Bod zlomu sa natiahla na hodiny hry čas.

Vizuálne je to úžasná hra. Zatiaľ čo väčšina titulov poháňaných motorom Unreal 3 pláca po vrstvách detailov textúry a povrchových efektov, Mirror’s Edge je predovšetkým o stripovaní podporte prostredie na minimálnom počte bielom na slnku bielenom povrchu, oslepujúcom svetle a obmedzenej palete jasne červených, modrých, zelených a pomaranče. Z týchto červených je najdôležitejšie značenie trás, po ktorých môže Faith ísť, dvere, ktoré dokáže otvoriť, a predmety, z ktorých môže vyskočiť alebo sa ktorých môže chytiť. Tento štýl dokonale zapadá do témy a umožňuje hre vykresľovať zložité scény na streche a dlhé vykresľovacie vzdialenosti pri smiešnej rýchlosti. tiež vás núti sústrediť sa na danú úlohu: kam idem a na čo skáčem, pretekám spolu, preletím alebo sa zúfalo chytím Ďalšie?

Prečo ten pocit zúfalstva? Pretože Mirror’s Edge je o prenasledovaní. Ako nelegálny operátor zapletený do zlovestného sprisahania trávi Faith väčšinu času na úteku pred ťažko ozbrojenými agentmi zákona. Pri dlhých úsekoch behu hra vytvára ohromujúci pocit, že „blues“, ako sa im hovorí, sú priamo vo vašich šľapajach a keď pretekáte pred krupobitím, existuje pocit, že si jednoducho nemôžete dovoliť spomaliť dole. Faith nie je bezbranná - môže prepadnúť nevedomých nepriateľov alebo rozpútať príval kopov a úderov, dokonca môže chytiť zbraň a zapáliť ju na svojich lovcov. Má tiež prístup k schopnostiam slowmo v štýle Matrixu, čo jej umožňuje dokončiť boj s minimálnym poškodením. Napriek tomu nemôže zostať dlho v otvorenom alebo prekonanom počte. Bojujte, keď by ste mali bežať a jednoducho to neprežijete.

Rovnako ako v prípade hry Sands of Time alebo akejkoľvek skvelej plošinovky je výzva dvojaká. Najprv si musíte vypracovať trasu a špehovať, ktoré strechy alebo rímsy alebo natiahnuté mreže vás dostanú tam, kam potrebujete. Po druhé, musíte skutočne vykonať potrebné manévre. Našťastie Mirror’s Edge z väčšej časti ovláda svoj pravý systém pomocou ľavej páčky na riadenie viery a spúšťacích tlačidiel na zvládnutie rôznych skokov, úchytov a snímok. Nie je to také idiotické ako simulácia voľného chodu Assassin’s Creed - a teda o niečo viac uspokojivé - ale pokiaľ dokážete načasovať svoje stlačenie tlačidiel L1 a L2 s určitou úrovňou zručnosti, budete fajn. Keď sa Mirror’s Edge spojí v ohromujúcom prúde strešnej akrobacie, je to absolútne neprekonateľné. Existuje päť alebo desaťminútové úseky, ktoré vo vás zanechajú pocit bez dychu. Skorý útek z kancelárskej budovy, krkolomné prenasledovanie staníc metra - to sú niektoré z najlepších herných momentov, ktoré som tento rok zažil.

Bohužiaľ existuje veľa príležitostí, keď sa to nespojí, a práve to robí Mirror’s Edge tak frustrujúcou hrou takmer v každom zmysle slova. Veľkým problémom je úrovňový dizajn. Niektoré úseky sú úplne skvelé. Niektoré sú dráždivé, nudné alebo len mätúce. Napriek vstavanému systému nápovedy, ktorý má zamerať vašu víziu na ďalší cieľ, mám narazíte na množstvo bodov, kde jednoducho nie je jasné, kam máte ísť alebo čo máte mať v úmysle robiť. V skutočnosti existujú body, v ktorých je systém rád aktívne zavádzajúci. V týchto situáciách vám zostáva hľadať cestu pokusom a omylom a opakovať stále tie isté dvoj alebo trojminútové sekcie, kým v podstate nemáte šťastie.

Existujú aj časti, kde je potrebné vykonať konkrétny skok alebo postupnosť pohybov s maximálnou presnosťou, aby ste si brúsili zuby, ako si - znova - opakujete a opakujete reklamné múzeum. To nie je iba nepríjemné; láme hybnosť, ktorá poháňa celú hru dole. Poskytuje vám tiež príliš veľa času na premýšľanie, a to, čo si myslíte, je to, aké je to lineárne. Čím viac hráte, tým viac si uvedomujete, že Faithova trasa bola vytesaná do kameňa a jediné, čo môžete urobiť, je ísť po nej. Stručne povedané, hra, ktorá sľúbila, že bude mimoriadna, sa zdá byť potrápená so všetkými príliš obyčajnými chybami.

Chybou bolo tiež vhadzovanie po úsekoch, kde sa boju nedá vyhnúť. Aj keď sa dá získať pomocou tajnosti a lsti na prekonanie viacerých nepriateľov, je oveľa lákavejšie jednoducho siahnuť po obrazovke s možnosťami a vytáčať súperovu obtiažnosť, potom plesknúť. Bojový systém jednoducho nestačí na prácu a tieto kúsky jednoducho nie sú nijakou zábavou.

Je to naozaj veľká škoda, pretože zatiaľ čo Mirror’s Edge môže byť rovnaký, jeho lesklé strechy a slabo osvetlené Zdá sa, že interiéry sa opakujú z úrovne na úroveň, adrenalínom nasiaknuté a bijúce srdce hry skvostné. Keby len dokázala udržať svoju hybnosť a neustále zakopávať a zakopávať alebo strácať cestu. Keby sa len dalo vyhnúť tomu, že by ste sa dostali do hĺbky alebo by ste mali pocit, že po dvadsiatich minútach práce na rovnakom dvojminútovom bloku by ste si mohli viac užívať niečo iné.

Skóre by mohlo byť deväť - možno aj desať -, ale namiesto toho sa cítim strašne v pokušení preklínať to šestkou a trochu sa pomstiť. Ale potom si to zahrám znova a spomeniem si, aké vzrušujúce môže byť táto plošinovka z pohľadu prvej osoby. Mierne sklamaním je to teda sedem, ale pri tých, ktoré sa škriabali k osmičke, som sa cítil láskavo. Chcel by som byť a veľmi dúfam, že sa DICE vráti kvôli ďalšiemu prelomeniu, možno som sa z tejto doby poučil. Sláva štúdiu, že prišla s novým konceptom a novou skúsenosťou, ale bolo by skvelé, keby to bolo neustále príjemné a nie tak často a sakra protivné.

„Verdikt“ “

Neuveriteľné točenie z pohľadu prvej osoby na plošinovej hre hrané závratnou rýchlosťou pre neuveriteľné vzrušenie. Kiežby to nebolo zahltené toľkým nepremysleným alebo nezmyselným dizajnom úrovne.