Recenzia Assassin's Creed II

V pôvodnom Assassin’s Creed bola jedna medzera, ktorú jeho voľný hrdina nikdy nedokázal prekonať: priepasť medzi našimi očakávaniami a realitou hry. Je ťažké si spomenúť po takej divokej reakcii, ale niektoré aspekty hry boli vynikajúce. Vizuál? Nepopierateľne ohromujúci. Rekreácia Svätej zeme a architektúry Jeruzalema a Akra? Neuveriteľné. Realistická animácia citlivá na prostredie? Vylepšil ho iba Uncharted a jeho pokračovanie.

A hoci sa nie každému páčilo ovládanie - hra sa hrá prakticky sama, je to jedna sťažnosť, ktorú som už počul - oni určite priniesol plynulý zážitok z lezenia a voľného behu, vďaka ktorému bolo šplhanie po stenách a vežiach potešením, nie fuška. Keďže som tento týždeň strávil nejaký čas hraním Pandemic’s němého, ale zábavného The Saboteur, nemôžem vám povedať, koľko zmešká rýchle, ľahké lezenie a skákanie Altaira, keď tam nie je.

Potom sa však dostanete k hrateľnosti. Nekonečné opakovanie. Vŕzgajúce atentátne misie. Zdĺhavé vreckové vreckové, špionážne a hrozivé činnosti. Nudný, frustrujúci boj. Pozoruhodne nerozvíjajúci sa moderný príbeh. A nezabúdajme na také zlaté spomienky ako „Ty špinavý zlodej, na to budem mať tvoju ruku.“ Ja miloval prvé dve hodiny, užíval si ďalšie tri, potom sa postupne zaujímal o čas pokračoval.

Úprimne povedané, z tohto pokračovania som nebol až taký nadšený.

Tu je teda prekvapenie. Assassin’s Creed II je takmer opačnou skúsenosťou ako Assassin’s Creed. Začína to vyzerať a cítiť sa byť rovnakými a udrieť vás priamo do pokračujúcich dobrodružstiev Altairov moderný potomok Desmond a záhadná organizácia Abstergo - súčasná inkarnácia rytierov Templár

Desmond sa pomerne rýchlo ocitne späť v Animuse - stroji, ktorý mu (aj nám) umožňuje prežiť zážitky z jeho života predkov atentátnikov - a v koži Ezia Auditora, mladého syna florentskej bankovej dynastie na vrchole Renesancia.

Vyobrazenie mesta je, ako možno čakáte, dychberúce, hra zachytávajúca kamenárske a kachľové strechy, do ktorých sa dodnes hrnieme, s maliarskym okom pre svetlo a detaily. Správanie davov a všeobecný zmysel pre živý svet je vylepšením originálu. Napriek tomu sa zdá, že hra nie je v týchto počiatočných fázach inšpirovaná. Prvú hodinu sme späť na výučbovom teritóriu, takže po celú cestu sú to questy, jednoduché súboje a muchy. A čo viac, najväčšia chyba v hre - tendencia inteligentného ovládania rozhodnúť sa, že chcete robiť niečo iné, ako ste zamýšľali - sa čoskoro objaví v hlave.

To je tá zlá správa, pretože ak bude hra Assassin’s Creed II v poriadku, bude sa to zlepšovať a zlepšovať, čím viac budete hrať. Ubisoft Montreal odviedol skvelú prácu pri sprísňovaní základných herných mechanizmov a ešte lepšie úlohou je vyvinúť štruktúru, ktorá skutočne funguje, a časom vás bude čoraz viac vtláčať do hry na.

Napríklad voľný beh funguje podobne ako v prvej hre, teraz sa však zdá, že sa jedná o prostredie lepšie naladený na to, aby bol závod po florentských strechách skutočne plynulý a vzrušujúci skúsenosti. Zdá sa, že boj bol medzitým vylepšený, aby sa uľahčilo bojovanie a zaistilo sa, že dokážete prijať viac mužov bez toho, aby ste narazili na nepríjemný koniec.

Je jednoduchšie sa skryť v skupinách a vyhnúť sa tak upozorneniu miestnych strážcov, zatiaľ čo prostitútky si teraz môžete najať, aby zamaskovali vaše aktivity a odvrátili pozornosť nepriateľov od ich funkcií. Assassin’s Creed bol vždy v najlepšom, keď vám dal zaujímavú výzvu a solídnu sadu nástrojov, potom vás nechal nastúpiť a urobiť si po svojom. V hre Assassin’s Creed II sú vaše nástroje početnejšie a efektívnejšie a vždy existuje viac ako jeden spôsob, ako mačku stiahnuť z kože (alebo predstaviť do jej vnútorností nejakého chtivého florentského obchodníka).

Ešte lepšie je, že pokračovanie našlo správnu rovnováhu medzi voľnou formou, hrateľnosťou v otvorenom svete a pútavou štruktúrou misií. Už neexistuje malarkey „splňte tieto štyri úlohy a potom zabite tohto chlapíka“. Namiesto toho dostanete sériu misií, ktoré sa rozvíjajú smerom k ďalšiemu veľkému rytmu príbehu a vďaka tomu je hrateľnosť omnoho pestrejšia a zaujímavejšia.

Jednu minútu sa vkrádaš do Palazzo Vecchio, aby si navštívil svojho uväzneného otca, v ďalšiu útek z miesta zrady, infiltrácia na tajné stretnutie alebo uzákonenie ďalšej fázy vašej krvavosti pomsta. Rovnako ako vo všetkých najlepších hrách, nejde ani tak o to, že sa základné skúsenosti vždy menia - lezenie, voľný beh, utajenie a boj zostať v popredí po celú dobu - ale že vždy existuje nejaký nový zvrat a pocit, že sa vaše zručnosti rozširujú, presadzujú a testované.

Assassin’s Creed II v najlepšej možnej miere robí to, čo originál len zriedka: vďaka nemu sa budete cítiť ako uhladený stredoveký superhrdina, ktorý letí cez tie ikonické toskánske strechy, vrhajúce sa z balkóna, potápajúce sa na svoju obeť a spravujúce štátny prevrat, všetko v jednom tekutom prúde pohyb.

Samozrejme, stále existujú vedľajšie misie. Môžete si vziať nájomné vrahové misie, truhlice na pušku, perie na zhromaždenie, plagáty na zneškodnenie, úradníkov na vraždenie, vrecká na vyzdvihnutie a stránky tajomného kódexu, ktoré treba zbierať, okrem iných úloh. Ale hoci sú všetky tieto činnosti prospešné, už sa necítia ako mäso z hry. Dej sa už necíti ako prostriedok na ospravedlnenie množstva vedľajších úloh, ale ako motor, ktorý celú hru posúva na jej stopu.

A aká je to pútavá zápletka. Pre začiatok je Ezio sympatickejší hrdina ako Altair. Je očarujúcejší, ľudskejší, veselší a ešte romantickejší. Je druhým najlepším darebákom, ktorého sme tento rok mali (prvé miesto si drží Nathan Drake).

A čo viac, Assassin’s Creed II, rovnako ako najlepšie historické trilery, spája skutočných ľudí a udalosti - Lorenzo de Medici, Pazzi sprisahanie, pápežskí šenanigáni a templárski rytieri - s fikciou vytvoriť niečo, čo, hoci je sotva možné, je dôsledne zábavný. Aj tie moderné veci, všetko veľmi podobné Danovi Brownovi, tentoraz fungujú oveľa lepšie.

Keď sa akcia presúva z Florencie na toskánsky vidiek do Benátok, je ťažké sa nenechať zahanbiť konšpiráciami, kontrašpirami a náhlymi násilnými zvratmi. Je pravda, že herné zobrazenie Leonarda da Vinciho nepoteší väčšinu vedcov. Iste, hranie hry Assassin’s Creed II z vás neurobí znalca renesančného Talianska o nič viac, ako keď si z knihy Traja mušketieri urobíte znalca anglo-francúzskej politiky 17. storočia. To isté, pokiaľ je v nej dostatok krvi, hromov, akcie a romantiky, temperamentný hrdina, pár vykrádajúcich sa zloduchov a obsadenie podobných osobností, koho to zaujíma?

Pomáhajú aj nastavenia. S Florenciou a Benátkami, plus kusmi Toskánska a chuťou Ríma, má Ubisoft niektoré z najatraktívnejších lokalít v svet pracovať, a je tu niečo o škálovaní Dómu alebo infiltrácii do Dóžovho paláca, čo dodáva celému skúsenosti.

Svojím spôsobom je to v najlepšom prípade virtuálny cestovný ruch, aj keď by mala na mysli krvilačnejšia Grand Tour, ako by mala na mysli väčšina kultúrnych supov (bar Hannibal Lecter). Je tiež skvelé vidieť misie, ktoré tieto prostredia využívajú naplno, s tým, kde ste vy eliminujte lukostrelcov na uliciach a strechách, keď sa gondola plazí cez benátske kanály ako skutočná vyniknúť.

Okrem zabíjania a šplhania a sledovania najnovšej zápletky má hra ešte niekoľko ďalších háčikov, ktoré vás pri tom budú držať. Najskôr predchádzajúci obyvateľ Animu zanechal svoju stopu v hernom svete v podobe glyfov; divné diagramy, ktoré Ezio dokázal prečítať v minulosti, a ktoré potom môžu v budúcnosti interpretovať noví Desmondovi vrahoví kolegovia. Tie vám poskytnú ďalšie pohľady na spätný príbeh, doplnené o podivné video, ktoré sa pomaly odkrýva, čím viac zbierate. Ak sa vám páči vaša klapka na kód Da Vinci, bude sa vám to páčiť.

Po druhé, s koncom prvého dejstva hry dostane Ezio svoje vlastné toskánske kopcové mesto, ktoré bude vládnuť, a peniaze získané atentátom môžu byť použité na modernizáciu jeho vybavenia a urobiť z neho príjemnejšie miesto na život (a lacnejšie miesto na nákup zbraní, brnenia a zásob). Úprimne povedané, posledný je trochu premrhaný - akonáhle dorazíte do Benátok, už nie je naozaj veľmi nútený vrátiť sa späť, ale ukazuje to, ako ďaleko Ubisoft tentokrát zašiel, aby zabezpečil, že AC2 bude mať skutočnú hĺbku.

Priznám sa, že stále existujú obdobia, keď - ako napríklad epizóda Susedov - sa scenéria trasie, aby vám pripomenula, že to všetko nie je skutočné. Uvidíte stráže, ktoré nereagujú na zabitie súdruha v okolí, alebo sa zasmejú, keď nikto na preplnenom námestí nereaguje na pohľad na muža, ktorý sa potápa stovky metrov do stohu sena.

Zaručene budete minimálne raz svedkami prenasledovania, ktoré zostúpi do frašky s tvarom knockoboutu, a váš lom bude čakať, kým dobehnete, zatiaľ čo budete neustále chmýrovať jednoduchý skok. Častý dialóg na pozadí je tiež späť, aj keď tentokrát už oveľa nenápadnejšie a nepríjemnejšie. Niektoré z týchto problémov, myslím, budú vyriešené, až keď bude mať Ubisoft dostatok hardvéru na realizáciu rozsahu svojich ambícií.

Celkovo však Assassin’s Creed II zmenšil priepasť medzi očakávaním a realitou na miesto, kde je to skutočne skôr crack. Je to hra, ktorá si ma kúpila od mierneho úškľabku až k posadnutosti a takúto hru, ktorú môžem šťastne hrať štyri alebo päť hodín v jednom stinte bez toho, aby som sa pozrela dole na hodinky. Ak sa vám páčil Assassin’s Creed, je to lepšie. Ak ste sa cítili sklamaní z Assassin’s Creed, obnoví to vašu vieru. A ak ste sa posmievali Assassin’s Creed, prestaňte sa smiať. Assassin’s Creed II si zaslúži rešpekt.

Verdikt

Búrlivý historický triler, ktorý sa komplexne zaoberá slabými stránkami svojho sklamaného predka. Nie celkom renesančné majstrovské dielo, ale veľmi, veľmi blízko.