Recenzia Shadow of the Colossus

„Platforma: PlayStation 2“ “

Tu takmer začína vôľa.

Už v roku 2002 nám spoločnosť Sony priniesla zvláštnu japonskú fantasy hru s názvom Ico. Získalo vynikajúce recenzie, bolo oslavované ako majstrovské dielo novej generácie a odvtedy je považované za jednu z najlepších hier vôbec. A to všetko sa stalo z dobrého dôvodu. Možno sa Ico výrazne oprel o existujúce trópy logickej hry na platforme, ale urobilo to tak so štýlom a atmosférou, ktorej sa vyrovná máloktorá hra. Jeho prostredie - rozsiahly gotický hrad, obrovské, ponuré miestnosti a členité hradby - bolo neuveriteľným kúskom hernej architektúry. Jeho postavy - odvážny rohatý chlapec a strašidelná princezná - mali viac duše a osobnosti ako takmer akékoľvek herné postavy, ktoré som mohol spomenúť, a celý dizajn vyrážal dych. Bol to úžasný kúsok vyzlečeného rozprávania a inteligentnej hrateľnosti. Keď hovoríme o krásnej hre, máme na mysli zvyčajne to, že vyzerá vynikajúco. Ico sa vysmieva z tohto druhu neopatrnej hyperboly. Je to tak blízko, ako sa hry dostanú k umeleckým dielam.

Problém je v tom, že reputácia spoločnosti Ico spôsobila, že na Shadow of the Colossus spočívalo obrovské očakávanie. Je to štandardný nosič pre alternatívne, umelecké hry. Hráči v niektorých kruhoch potrebujú, aby to bola bezchybná vycibrená klasika - hra, ktorá dokáže svoje značné ambície preniesť na svoje hranice a triumfovať. A títo ľudia nebudú hotovým výsledkom trpko sklamaní. Shadow of the Colossus je neuveriteľný. Pokúša sa robiť veci, ktoré ešte žiadna iná hra neurobila, a darí sa jej častejšie, ako by ste si mysleli. Umelecky je to všetko, čo bol jeho predchodca; jedinečný, nádherne vyzerajúci zážitok, ktorý dokáže vyvolať taký skutočný pocit údivu.

Ale ako hra - ako článok určený na pobavenie - to niekedy trochu zapadne.

Aby sme hovorili o tom, prečo sa musíme vrátiť k základnému konceptu. Mladý bojovník vstupuje na koni do cudzej krajiny. Nesie niečo, čo vyzerá ako spiace, mŕtve alebo umierajúce dievča. Dievčatko vezme do starodávneho zničeného chrámu, kde ju položí na oltár. Možno je jeho túžbou vrátiť ju späť do života. Ak je to tak, musí podľa pokynov zvláštneho hlasu z neba cestovať po zemi a zničiť 16 kolosov. Prečo? Nevieme. Aký účel alebo hrozbu slúžia alebo predstavujú kolosi? Opäť to nevieme. Všetko, čo vieme, je, že bojovník dokáže nájsť kolosy zaostrením svetla zo svojej lesklej čepele a že - hoci je zdanlivo nezničiteľný - každého možno zabiť nájdením a prebodnutím jeho skrytého slabého miesta bodov.

Dôležitá poznámka číslo jeden: nájdenie a zabitie kolosov je všetko a koniec hry. Dôležitá poznámka číslo dva: to naozaj nie je až taký problém, ako to znie.

Prečo? Po prvé, pretože samotná krajina je tou, ktorú budete chcieť preskúmať. Je to svet sviežich trávnatých plání, rozsiahlych kaňonov, surových púští, hmlistých jazier a krištáľových riek s kalnými lesy prepichnuté slnečnými lúčmi a jaskyne, ktoré sa otvárajú a odhaľujú skrytý vodopád padajúci zo slnka zakaleného jazero. A tento svet je posiaty zvláštnymi ruinami stratenej civilizácie; hrobky, veže, budovy, svätyne. A strašidelne - okrem svojho koňa alebo podivného kĺzavého jastraba a plazivej jašterice - ste jediný živý tvor na míle ďaleko. Ak budete jazdiť na svojom nádherne animovanom a svojhlavom žrebcovi, nemusíte už viac blúdiť. A čo viac, osvetlenie - rovnako ako Ico pred ním - má objemnú fyzickú kvalitu, vďaka ktorej sa vám jednoducho chce „ústa“. Rovnako ako God of War, Burnout Revenge alebo Criterion’s Black, dokazuje, že PS2 dokáže od úžasu ochabnúť.

Ale ak chcete dievča zachrániť, budete musieť kolosy nájsť. Nie je to vždy ľahká záležitosť, zvlášť keď vaše smerovacie svetlo potrebuje na svoje fungovanie slnečné svetlo, ale čakanie sa vždy oplatí. Pretože akonáhle sú kolosy objavené a prebudené, hra zaradí rýchlosť od čudu k čírej, nemej úžase. Sú to obrovské, monumentálne bytosti, čiastočne zvieracie, čiastočne minerálne, čiastočne monštrum. Tieto divy starodávneho sveta nie sú pôsobivé iba z hľadiska veľkosti, ale aj z hľadiska detailov, ktoré ich konštrukcia dotiahla. Keď kráčajú, lietajú alebo plávajú k vášmu chabo vyzerajúcemu hrdinovi, z kamenných šupín vyčnievajúcich obrovské kamenné valy späť, machové škvrny a hustá srsť na ich prednej strane, je ťažké necítiť triašku, ktorá je rovnakou časťou teroru a úžas.

A práve tieto bitky nás privedú ku všetkému, čo je na tejto hre najlepšie, ale aj ku všetkému, čo je najhoršie. Každý kolos má jedno alebo viac slabých miest, zvyčajne na hlave alebo na neprístupnom mieste. Pretože odoslanie kolosu vyžaduje niekoľkokrát bodnutie tejto slabej stránky, vašou prvou úlohou je nájsť nejaký spôsob, ako nastúpiť - nie je ľahká práca, keď hrozí, že vás vec rozdrví, letí päťdesiat stôp nad vami alebo že bude plávať k vám nenápadne ponáhľať sa. V skutočnosti je tento kúsok hádankou. Ako využívate správanie kolosu alebo krajinné prvky, aby ste mohli prasknúť na jeho „Achillovej päte“? Vypracujte to a je to s druhou časťou: vyšplhať sa na kolose a vydať údery. Našťastie sa pomocou tlačidla R1 môžete chytiť za výčnelky alebo chlpaté povrchy - prinajmenšom dovtedy, kým sa nevyčerpá vaša výdrž. Nakoniec dosiahnete cieľový bod, vytiahnete meč a udriete. Urobte to dosť a kolos zomrie, potom je to späť na základni a čas na nejaké záhadné stopy o ďalšom cieli.

Ak to znie mechanicky, potom je to mierne. Rovnako sa nedá opísať, aké veľké vzrušenie je vybehnúť na gigantické zviera, vyškriabať sa na nákup, pretože sa vás zúfalo snaží hodiť, a potom zasadiť smrtiaci úder. Je to neuveriteľné a pocit úspechu, keď veľký človek spadne, je obzvlášť uspokojivý.

Ale zároveň efektívne bojujete proti sérii boss bossov. A čo majú tieto bitky s bossmi spoločné s väčšinou bitiek s bossmi? Ak to nie sú príliš ľahké, potom sú zvyčajne frustrujúce; skutočnosť, ktorej nepomáha ani skutočnosť, že počiatočná fáza - dostať sa ku kolosu - často vyžaduje vykonať niekoľko zložitých krokov v stanovenom poradí. Ak to chcete urobiť, potom spadnúť z kolosu a opakovať to nie je vždy - pardón, chlapci - vždy taká zábava.

Keď odpadnutie znamená, že musíte behať alebo plávať asi tri minúty a potom prejsť sekvenciou, je to ešte menej zábavné. A to je skutočný problém tu - pri hraní Shadow of the Colossus bolo príliš veľa okamihov, keď som sa zastavil a pomyslel si: „Naozaj si užívam toto? “ a odpovedal: „No, trochu.“ Keď kolos spadne, myslím „Hurá, aký triumf“ alebo „Hurá, chvalabohu, že bitka je cez. Už nebudem musieť absolvovať celú tú krvavú rigmarolu. “ Keď hra začne bitky s bossmi, aby okorenila pravidelnú hrateľnosť, nie je to skutočný problém. Keď hra JE BOJOM, je to tak.

A keď reptám, snímková frekvencia nie je vždy dokonalá, sú tu zjavné príznaky výmeny textúr a hudba - taká rozsiahla a veľkolepá - má hrozný spôsob prerušenia a opätovného spustenia uprostred bitka. Toto len ťažko pokazilo zážitok, ale keď hovoríme o hre, o ktorej si niektorí myslia, že je vôbec najväčšia, asi by to malo byť spomenuté.

Stále si pamätáte, ako som povedal, že tu takmer začína vôľa? To „takmer“ je skutočne veľmi dôležité. Aj keď nemôžem súhlasiť s tým, že ide o jednu z najlepších hier každého druhu na akejkoľvek platforme všetkých čias, som rád, že som zažil, a myslím si, že by ste mali aj vy. V niektorých ohľadoch by tí, ktorí ju popisujú ako „arthouse hru“, nemohli mať pravdu - nie je bezchybná, náročná, vyžaduje si veľa z vás a sú chvíle, keď to nie je ani také príjemné, ale Shadow of the Colossus má niečo, čo iné hry nedostatok. Aj keď nemá Icovu vrúcnosť alebo emocionálnu silu, má kúzlo, mýtickú silu a jedinečnú silu pri rozprávaní. Možno sa vám to nemusí vždy páčiť, ale nie je na tom nič priemerné alebo zabudnuteľné.

To teda nie je vôľa, ani Shadow of the Colossus nie je posvätná krava, ktorá je pripravená na odvlečenie na zabitie. Pokiaľ ste si vedomí, že to nie je dokonalé a že to bude niekedy náročné, musíte si ho vychutnať.

„Verdikt“ “

Náročná a dokonca frustrujúca hra, ktorú však nemôžete ignorovať. Ak máte radi hry, je to úplne nevyhnutné.