Recenzia The Legend of Zelda: The Phantom Hourglass

Poďme to skrátiť, pretože čas, ktorý trávite čítaním, by mohol byť čas strávený hraním hry (pokiaľ nie ste Skryte to prečítajte v kancelárii. V takom prípade to nemusí byť tak, že teraz dostanete zo svojho DS na reláciu šikovný). Phantom Hourglass je plnohodnotná hra Zelda, ktorá je dômyselne navrhnutá tak, aby fungovala na platforme DS. Deväť z desiatich, ponáhľajte sa a kúpte si to. Ozaj, na čo na Zemi čakáš?

Ok. Pravdepodobne budete chcieť ešte niekoľko podrobností. Fantomové presýpacie hodiny sú vlastne to najvzácnejšie vo vesmíre Zelda: správne pokračovanie. Za normálnych okolností neexistuje priame spojenie medzi jednou a druhou Legend of Zelda. Náš elfský hrdina Link začína každý z nich ako jednoduchý chlapec a pokračuje v plnení svojho tajomného osudu. Blokujte opakovanie naratívnych, vizuálnych a hudobných tém a neustále prvky klasiky Dizajn hry Zelda, nič nespája The Wind Waker s Ocarina of Time alebo The Twilight Princess to The Wind Waker.

Jedinou skutočnou výnimkou bola Majora’s Mask, vedľajší príbeh Ocarina of Time, ktorý pokračoval s rovnakým hrdinom a rovnakým vizuálnym štýlom. No, The Phantom Hourglass má podobný vzťah s Wind Waker. Začína sa to tam, kde končil Wind Waker, keď boli Link a princezná Zelda (v maske Pirate Queen Tetra) v zahraničí na otvorenom mori pri hľadaní dobrodružstva. Naša hrdinka, ktorá sa stretla so záhadnou loďou duchov, je temperamentná, nechala Link vyplavenú na malom ostrove a čelila nemožnej úlohe zachrániť ju.

Pokračuje tiež grafický štýl, keď Phantom Hourglass ponúka mierne zníženú verziu The Wind Wakerovo nádherné 3D tieňovanie - stále jeden z veľkých vrcholov zámerne nerealistickej hry grafika. Má rovnaké štylizované, veľkými očami kreslené postavičky, rovnaké bujné víry dymu a hmly a prichádza z tej istej školy dizajnu tvorov, s tradičnými obľúbencami Zeldy, ktorí dostali výrazne Disneyfied točiť sa. Je to pre DS dobrá zhoda, čiastočne preto, že tieniaca vrstva pomáha zakryť obmedzenia hardvéru, čo sa týka textúr a výkon polygónu, a čiastočne preto, že niekto urobil chytré rozhodnutie ponechať nastavenú kameru v izometrickom bode zhora nadol vyhliadka. Vďaka tomu sa hra cíti trochu ako „Odkaz na minulosť“ - nič zlé na zariadení s relatívne malou obrazovkou a obmedzené tlačidlá - zatiaľ čo skutočnosť, že ide stále o 3D engine, znamená, že má flexibilitu zvládnuť zvláštne filmové vlastnosti scéna.

Čo však robí The Phantom Hourglass funkčnými, je to, že neurobil chybu povedzme Super Mario 64 DS a pokúsil sa vyrobiť existujúca funkcia analógového ovládacieho systému pomocou dotykovej obrazovky a tlačidiel - od základu je postavená tak, aby používala dotykovú obrazovku ovládacích prvkov. Na rozdiel od mnohých hier DS sa akcia odohráva na dolnej obrazovke DS, na hornej obrazovke dominuje mapa v reálnom čase. Dotknite sa a podržte bod na obrazovke a Link sa k nemu rozbehne. Ak je to potrebné, preskočte prekážky. Klepnite na nepriateľa a on na neho zaútočí mečom; pretiahnite stylus po svojom nepriateľovi a Link spôsobí začarovanú ranu. Nakreslite okolo Linka prsteň a on robí svoj klasický spin-útok. Čím dlhšie hra pokračuje, tým je ovládanie prepracovanejšie. Napríklad bumerang teraz sleduje čiaru, ktorú nakreslíte na obrazovku, zatiaľ čo bomby je možné zdvihnúť a vhodiť na ľubovoľné miesto v dosahu, na ktoré klepnete. Je to vynikajúci systém a skutočnosť, že sa zriedka musíte dotknúť čohokoľvek okrem dotykovej obrazovky, robí z DS jeden z najpohodlnejších a najintuitívnejších.

Samozrejme, žiadna hra DS nemôže existovať bez niekoľkých trikov a The Phantom Hourglass má svoj podiel fúkania, spevu a kriku, ale toto nie je jedna z tých hier, kde sa čudné ovládanie priskrutkovalo zdanlivo kvôli tomu (pozerám sa na teba, Twilight Princezná). Nie, je to jeden z tých skvelých momentov Nintenda, kde si softvér a hardvér navzájom dokonale rozumejú. Dokonca aj funkcia, ktorá sa javí ako trik - schopnosť anotovať svoju mapu - sa ukazuje ako skutočne užitočná.

Ale aj napriek jednému z najlepších vizuálov na DS a pravdepodobne najlepšiemu kontrolnému systému by The Phantom Hourglass stále padol, keby sa „necítil“ ako poriadna Legend of Zelda. Toto bolo vždy ťažké zachytiť slovami. Ako môžu hry, ktoré sa líšia štýlom a prezentáciou ako Ocarina of Time, The Wind Waker a The Twilight Princess, stále pôsobiť konzistentne? Prečo milujeme sériu hier, kde sa toľko prvkov a veľká časť hry opakuje z jednej na druhú? Myslím si, že odpoveďou je, že Legend of Zelda vždy dokáže priniesť zhruba podobný zážitok, ale s dostatkom rozdielov, aby pôsobil sviežo. Je to zážitok vysokého dobrodružstva s kúskom epickej fantázie, nádychom rozprávky a šmrncom hlúposti. Nezískame iba hru; dostaneme svet na preskúmanie a príbeh, ktorý nás prinúti chcieť.

A tu The Phantom Hourglass prináša viac ako ktorákoľvek ručná Zelda pred ňou. Svet je kompaktnejší ako svet The Wind Waker, nieto Twilight Princess, ale ak je výsledok o niečo menej bezcieľnym putovaním, potom to môže byť len katastrofa. Viem, že niektorí z vás, ktorí nenávideli nekonečné námorné skúmanie The Wind Waker, pocítia istý strach, keď poviem, že hra The Phantom Hourglass stále vyžaduje veľa cestovania po oceáne. Tieto úseky však zriedka trvajú viac ako desať minút súčasne a teraz sa jedná väčšinou o vykreslenie a samozrejme pomocou pera na mape, potom zvládnite delá a pomôžte lodi príležitostne skočiť barikáda.

Príbeh zatiaľ nemusí byť taký epický ani taký plný ako príbeh Twilight Princess, ale ako napríklad The Pred tým, ako Wind Waker, vynahradí to ľahkosťou dotyku a niektorými príjemne hlúpo znakov. Je to svet, do ktorého sa môžete ľahko chytiť a kde si osamelé ostrovné komunity môžu poradiť čudné malé životy a kde vás ešte zastaví mávajúci posol, ktorý si vezme poštu dodávka. Je to všetko v týchto dňoch Oblivionu a S.T.A.L.K.E.R trochu primitívne? Samozrejme. Ale na vreckovom počítači je to vážny úspech.

Táto hra tiež zasahuje do peknej rovnováhy medzi prieskumom a riešením problémov a tvrdým ponorom do dungeonu, ktorý bol vždy srdcom zážitku Zeldy. Fanúšikovia už budú poznať skóre: vyriešte nejaké hádanky alebo zhromaždte nejaké predmety, aby ste našli a dostali sa do žalára, postavte sa tvárou v tvár zmesi smrtiacich pascí a hrôzostrašné príšery, objavte nový užitočný predmet, použite tento predmet na uchmatnutie kľúča od šéfa, potom pomocou neho bojujte s bosom a otvorte ďalšiu cestu dobrodružstvo. Je pravda, že Fantómové presýpacie hodiny majú tendenciu robiť svoje riešenia príliš zrejmými, akoby sa obávali, že náhodný dav, akonáhle uviazne, opustí hra pre mŕtvych, ale stále existuje niekoľko skvelých hádaniek, ktoré škriabu hlavou, a niekoľko skvelých šrote s rôznymi príšerami a bitiek s veľkými bossmi, ktoré vás udrží prsty na nohách.

Najväčšou nevýhodou hry je, že existuje len zopár vecí, ktoré by ste mohli nazvať správne dungeony. Nie je to málo od 15 do 20 hodín hry, ale za dolár nedostanete veľa kobiek a zriedka sú také dlhé alebo ťažké, ako by si skúsení veteráni Zeldy mohli vyžadovať. Hra svojím spôsobom predchádza tejto kritike tak, že obsahuje centrálny žalár - Boží chrám oceánu - ktorý ste nútení niekoľkokrát navštíviť. V skutočnosti to je miesto, kde prichádza titulárny hodinky; podlahy chrámu sú naplnené jedovatou hmlou, pred ktorou ste v bezpečí iba vtedy, keď stojíte v konkrétnych farebných oblastiach alebo zatiaľ čo v hornej časti presýpacích hodín zostáva zlatý piesok.

Táto myšlienka, bohužiaľ, so sebou prináša určité problémy. Po prvé, keď prinesiete nové vybavenie, zníži sa množstvo starej pôdy, ktorú musíte prekonať pri každej novej návšteve, nevystrihnete to úplne. Občas sa opakovanie časti hry po stýkrát javí ako lacný spôsob, ako predĺžiť jej životnosť. Vážnejšie je, že možno budete musieť prejsť niekoľkými poschodiami a vyriešiť niekoľko hlavolamov v časovom limite, čo znamená, že sa dvakrát alebo trikrát pokúsite urobiť príslušnú časť. chrámu bez toho, aby ste zomreli na následky hmly - najmä preto, že v chráme hliadkujú aj nezničiteľní prízraky, ktoré zakaždým, keď vás udrú, zrazia tridsať sekúnd z hodín. Aj keď je nenápadná hrateľnosť, ku ktorej sa uchýlite, pomerne dobre implementovaná, je to stále trochu nepríjemné. Sú chvíle, kedy úseky Božieho chrámu oceánov hrozia, že celú hru zosadia.

Zvyšok je našťastie taký bujarý a tak neustále pútavý, že sa to nikdy nestane. Rovnako ako Ocarina of Time, Twilight Princess alebo The Wind Waker (aspoň kým má Link nohy na suchu), je vo filme The Phantom Hourglass niečo strašne škaredšie. Sami si poviete, že si doprajete pauzu, keď nájdete vchod do podzemia, ale to sa čoskoro stane „možno, keď Dostal som sa dovnútra alebo „možno, keď zistím, že ďalšia súprava“ alebo „Len sa rýchlo pozriem na šéfa, aký je ublížiť “. Je to tak ťažké zastaviť. A hoci zberateľských predmetov a bonusových úloh, ktoré predlžujú životnosť konzoly Zeldas, je nedostatok, máme ich dostatok prispôsobenia lodí a zbieranie drahokamov, ktoré vám zabránia dosiahnuť kredity skôr, ako budete celkom spokojní pripravený. Na domácej konzole to boli problémy, ale na vreckovom počítači to mohlo byť katastrofálne. Som rád, že nemám denné dochádzanie, aby som to mohol hrať. Už týždne by som sa nezastavil.

Je The Phantom Hourglass tak dobrá Zelda ako Twilight Princess? Nie tak celkom. Nemá to mierku, vzhľad ani hĺbku. Ale keď si uvedomíte, že hra na vreckovom počítači môže skutočne obstáť v porovnaní s jednou z najlepších hier z minulého roka v akomkoľvek formáte, viete, že máte v rukách niečo špeciálne. Phantom Hourglass nie sú dokonalé, ale je to jedna z najkvalitnejších hier na platforme, ktorá ťažko hladuje od velikánov. Ďalšia klasická Zelda, ďalšia nevyhnutná DS. Teraz sa ponáhľajte a kúpte si to - už ste stratili dosť času.

„Verdikt“ “

Celý zážitok zo Zeldy v nádherne realizovanej handheldovej podobe. Nevyhnutnosť pre fanúšikov série a jedna z najbohatších, najhlbších a najinovatívnejších hier na DS.