Recenzia Guitar Hero III: Legends of Rock

"'Platformy: PS2, PS3, Wii, PC, Xbox 360 - verzia Xbox 360 bola skontrolovaná.' '

Čas na spoveď: koncom osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov som prečítal veľa rockových a gitarových časopisov. Bolo to temné obdobie-post-Appetite for Destruction a pre-Nevermind-a na stránkach dominovali seriózne vyzerajúci, štúdiovo viazaní gitaroví bohovia a LA s pudlovými vlasmi rockeri, ktorí by všetci mohli vedome hovoriť o aplikáciách „sweep-picking“, „tapping“ a „dive-bombing“ pri propagácii albumov, ktoré by sme považovali za prakticky nepočúvateľné dnes. Už vtedy sa o tomto prístupe veľa diskutovalo. Pamätám si jeden rozhovor s prešedivelým starým hudobníkom, ktorého meno mi teraz uniká, kde kvôli tomu stonal brigáda pudlových vlasov a spôsob, akým ich posadnutosť technickými zručnosťami ničila to, čo považoval za dôležité: hudba. Podľa jeho názoru sa hra na gitare zmenila na niečo viac ako hlúpu videohru.

Pri hre Guitar Hero 3 ma udivuje, ako sa zdá, že sa tento argument dostal do kruhu. Pri prechádzaní skladbami ako Slayer’s Raining Blood alebo Eric Johnson’s Cliffs of Dover vás prakticky odrazí, ako náročné sú vaše prsty sú tieto cvičenia na hmatníku, aj keď stačí stlačiť päť tlačidiel a kývať plastovou tyčou v správnom čase a zhruba v správnom čase objednať. Polovične máte podozrenie, že tieto piesne neboli nikdy napísané tak, aby ich mohol niekto počúvať, ale dať tvrdému hráčovi Guitar Hero 3 výzvu o takmer dve desaťročia neskôr. A ak chcete počuť najhoršie obavy starého grizzlera, stačí počúvať Toma (Rage Against the Machine/Audioslave) Gitarový džem Morello, s ktorým sa stretnete asi v jednej štvrtine cesty v. Bizarná zbierka podivných, hip-hopových klikavých zvukov s asi minútovými riffmi vloženými do stredu, je to presvedčivý argument, prečo by ste virtuálneho gitaristu nikdy nemali nechať v štúdiu viac ako pätnásť minút.

Je zaujímavé, že rovnaké obdobie - zhruba 1987 až 1993 - sa zdá byť obľúbené pre nových vývojárov GH3, Neversoft. Rovnako ako Raining Blood a Cliffs of Dover dostávame Welcome to the Jungle, Smashing Pumpkin’s Cherub Rock, Metallica’s One, Kult osobnosti Living Colour, Pearl Jam’s EvenFlow, Sonic Youth’s Kool Thing a Red Hot Chilli Pepper’s Suck My Pobozkať To znamená, že z hry môžete vyťažiť viac, ak ste ako ja asi tridsiatnici a zbierka záznamov kedysi obsahovala tieto veci. V skutočnosti, keby tam boli Stone Temple Pilots, Kings X, Soundgarden a Alice in Chains, pravdepodobne by mali moju starú zbierku. Našťastie starší gitaroví hrdinovia sa môžu stále uspokojiť v podobe Cream’s Sunshine of Your Love, Santana’s Black Magic Woman, The Stones ‘Paint it Black a The Who’s The Seeker, zatiaľ čo mladší zasa Muse’s Knights of Cydonia a The Killers‘ When You Were Mladý. Medzi odomykateľnými bonusovými piesňami je dokonca prepašovaných niekoľko nepovinných britských hitov, pričom najzreteľnejšími prvkami sú silná Kauza Chiefova Ruby a The Stone Roses ‘She Bangs the Drums. Pre takú rozmanitú zbierku je prekvapujúce, ako prirodzene všetky zapadajú do všeobecnej schémy GH vecí.

Faktor je v tom, že 51 zo 71 piesní hry sú majstrovskými nahrávkami, a malo by byť zrejmé, že GH3 prelomila najdôležitejší aspekt hry: setlist. Naozaj existuje niečo pre takmer každého a strašne veľa z toho je ťažké. When You Were Young sa k hre More than a Feeling and Killer Queen pridáva ako ku klasickej party party GH - nie je to také ťažké, aby ste Nemôžete to hrať, ak ste opití, ale s takou epickou kvalitou, ktorá si vyžaduje, aby ste to hrali zo stojacej polohy na Pohovka. Knights of Cydonia je medzitým tohtoročný YYZ: diabolsky zložitá trať, ktorej neodolá žiadna predvádzačka GH.

Ako si ale Neversoft poradil so zvyškom vzorca Guitar Hero? S niekoľkými drobnými výhradami, celkom dobre. V skutočnosti sa v niektorých zásadných oblastiach skutočne zlepšilo úsilie pôvodného vývojára GH Harmonix. Po prvé, hlavný režim kariéry teraz spolu zapadá oveľa lepšie, ako kedykoľvek predtým. Postavy a predstavenia stále dýchajú starodávnou rockovou citlivosťou, ale teraz je tu zmysel mierne hlúpeho príbehu, ktorý sa odohráva a ktorý veselo zahŕňa každé rockové klišé, na ktoré si spomeniete z. Za druhé, hlavná inovácia hry - bitka s bossom - v skutočnosti funguje celkom dobre.

Funguje to takto. Po konkrétnom obsahu vás postava šéfa vyzve na súboj. Na obrazovku sa dostanú dve sady posúvajúcich sa gitarových záložiek a vy hráte spolu so svojimi časťami v hre ako obvykle. Špeciálne škvrny v tvare hviezdy vám však namiesto vybudovania merača výkonu hviezd teraz umožňujú zvládnuť špeciálne útoky pri náhlom naklonení vreteníka. Tie rozpútajú niekoľko efektov, ktoré vyvedú vášho protivníka z rovnováhy. Prinútte ho prekĺznuť cez červenú zónu do katastrofy a duel ste vyhrali. Ak to neurobíte, vráti sa na starú dobrú obrazovku opakovania. Súboje sú náročné a piesne - po záverečnom majstrovskom údere - nie sú také skvelé, ale rozhodne sú zábavným doplnkom franšízy.

Pokiaľ ide o obtiažnosť, krivka nie je taká plynulá ako u predchádzajúcich Guitar Heroes, s niekoľkými škaredými vrcholmi a jednou absolútnou nočnou morou, dokonca aj v jednoduchom režime. Médium pravdepodobne dosahuje lepšiu rovnováhu medzi pocitom hrateľnosti a dostatočným priblížením sa k notám, ktoré vám poskytnú ten zvláštny pocit z GH, že pieseň skutočne hráš, ale tu sú vrcholy stále ešte trochu desivé. Mám podozrenie, že tvrdý režim spôsobí najviac stonov, a to nie preto, že by rozloženie nôt nebolo logické, ale preto, že niektoré skladby sú tak diabolsky zložité, že by sa museli báť aj veteránov GH. Pozitívne je, že tu je toho strašne veľa, čo môžu prežúvať. Kariéra sa odohráva v ďalších kapitolách a koncertoch, pričom prídavné hry a súboje s bossmi dodávajú každému trochu dramatickosti.

Vizuály sú jednoducho najlepšie, aké kedy boli. Všetky staré obľúbené položky - Axel Steel, Lars Umlaut, Judy Nails a Izzy Sparks - sú späť, ale všetkým boli poskytnuté podrobnejšie informácie a bohatšia ponuka animácií. Prezentácia koncertu je oveľa dynamickejšia a má uhly kamery, ktoré pozná každý oddaný koncertné videá z konca osemdesiatych/začiatku deväťdesiatych rokov a synchronizácia a osvetlenie pier je obrovským zlepšením oproti minuloročnému portu 360 Guitar Hero II. Jediná vec, ktorá vás prekvapuje, je zvýšené množstvo, povedzme, T & A na displeji. Ako si pamätám z pochybných rockových videí, vždy to bolo súčasťou tvrdého rockového životného štýlu, ale potrebovali Judy Nails skutočne implantáty medzi GH2 a GH3? Naozaj šou potrebovali „exotických tanečníkov?“ Nosil Casey Lynch vždy tak málo a vždy to bolo také strategicky umiestnené?

Teraz k tomu skutočnému nakopávačovi: dlhovekosť. Ako sólová hra bola GH vždy mierne obmedzená a dokonca aj s toľkými skladbami a obrovskou škálou odomykateľných postáv, gitár, povrchových úprav a kostýmov, ktoré stále platia rovnako pravdivo ako kedykoľvek predtým. Rozumne teda Neversoft vylepšil režim pre viacerých hráčov zavedením špeciálne upraveného zariadenia kooperatívny kariérny režim, v ktorom jeden hráč hrá na olovo a druhý na basu alebo rytmus, vrátane skladieb exkluzívne na to. Verzie 360, PS3 a Wii sa dajú hrať aj online s bojovým režimom z troch skladieb, ktorý uľahčuje nájdenie rýchleho duelu alebo prepracovanie sa vo svetovom rebríčku. Hrá to veľmi uhladene a - čo je dôležité - s malým náznakom oneskorenia, a ak sa Jonas postaví proti konkurencii a víťazstvo, bude to znamenať výbuch. Obe tieto možnosti by mali hru vidieť ešte po Vianociach.

Stiahnuteľný obsah bude tiež dôležitý pre dlhodobé hranie hry. Predstavenie balíkov skladieb od spoločností Velvet Revolver a The Foo Fighters v rámci prvých niekoľkých Týždne výpredaja sú dobrým znamením a kto by sa nechcel prebojovať cez All My Life alebo The Uchádzač? Dúfajme, že toho príde ešte veľa, oveľa viac.

Samozrejme, existuje jeden posledný dôvod, prečo získať GH3, a to je úplne nová, úplne bezdrôtová gitara. Teraz, po vzore Gibsonovho legendárneho Les Paula (aspoň vo verzii 360), je hladší a silnejší ako staré modely SG alebo Explorer a má menej hračkársky alebo neohrabaný štýl. Osobne to preferujem bez bieleho nalepovacieho scratchplate, ale to, ako sa rozhoupete, je úplne na vás.

Celkovo vzaté, GH3 je oveľa silnejšia hra a produkt, ako by mohol byť. Guitar Hero: Rock the Eighties - tohtoročný oslávený expanzný balíček - ukázal sériu, v ktorej je nebezpečenstvo pobrežia, ale s vynikajúci zoznam skladieb a niekoľko chytrých vylepšení, Neversoft vytvoril najkompletnejší a najkonzistentnejší Guitar Hero ešte. Je dostatočne prístupný na to, aby privítal nováčikov, ale tým z nás, ktorí sme celú sériu hrali celú sériu, prináša zatiaľ najstrašidelnejšiu výzvu. Nabudúce musíme ešte vidieť trochu viac invencie, najmä keď EA’s Rock Band bude mať budúci rok európsku premiéru, ale Nemyslím si, že existuje veľa hier, ktoré počas nasledujúcich týždňov poskytnú toľko zábavy na večierkoch a stretnutiach po pube. Stručne povedané, pôvodná gitarová hra stále skáče - jedinou otázkou je, či rockujete dostatočne tvrdo, aby ste držali krok.

„Verdikt“

Tracklist svieti, zatiaľ čo bitky s bossmi, online hry a režim kooperatívnej kariéry z neho robia zatiaľ najsilnejší balík GH. Toto skalné monštrum ešte nie je pripravené na zabitie.

Dôveryhodné skóre