Nights: Journey of Dreams Review

Niekedy je najlepšie prísť s tým rovno. Ak ste rovnako ako ja strávili čas od roku 1996 a netrpezlivo očakávali pokračovanie kultovej Segovej noci Nights into Dreams, bude to veľké sklamanie.

Pôvodné noci boli beznádejne vybavené na to, aby robili prácu, ktorú po nej Sega chcela - konzolu Saturn odpoveď na Super Mario 64 - ale stále sa na ne spomína ako na jednu z najaktuálnejších a najoriginálnejších hier éra. Svojím spôsobom to pôsobilo ako akrobatická verzia hier Sonic; napriek 3D vzhľadu, titulárny hrdina podobný šaškovi strávil svoj čas letom svetom snov v podstate po 2D cesta, prekročenie rýchlosti a opakovanie v kruhoch a drvenie nepriateľov pomocou vysokorýchlostného útoku „drill-dash“ alebo chladného „paraloopu“ manéver. Noci nemali nič ako Mariov revolučný 3D svet alebo otvorenú hru, ale mali záhadnú hlavnú stránku postava, svojrázny, snový príbeh, výstrední šéfovia a predovšetkým elegantná, plynulá povaha let. Hneď pri vydaní Nights boli dodávané s úplne novým analógovým padom a to dávalo zmysel. Žiadna digitálna D-podložka nedokázala strhnúť také akrobatické slučky a zákruty.

Teraz by ste si mohli myslieť, že pri uvedení na Wii bude dlho očakávané pokračovanie používať inovatívny ovládač systému, aby tento pocit posunulo ešte o krok ďalej. Bol diaľkový ovládač Wii využitý na odosielanie nočných otáčok, otáčania a stúpania, možno tentoraz v plnom voľne sa pohybujúcom 3D formáte? Jedným slovom nie. V lietajúcich častiach hry sa Nights správa skoro rovnako ako vždy a letí na prednastavenom 2D lietadle po stope krúžkov a guličiek. Hra niekedy prináša 3D zobrazenie na obrazovke, ale funguje to takmer rovnako ako v hrách 3D Sonic - ako rýchle, veľkolepé scény, ktoré ponúkajú obmedzené ovládanie alebo rozsah pre hráčov manéver.

Je smutné, že implementácia ovládača Wii je katastrofa. Pomocou diaľkového ovládača ako ukazovateľa ovládate kurzor na obrazovke, ktorý po stlačení tlačidla A nepretržite ťahá noci k sebe. Funguje to celkom dobre, keď len lietate po priamke, ale skúste stiahnuť komplexné akrobatické kombá alebo dokonca zostať na ceste, keď kamera náhle zmení perspektívu - čo robí - a systém na to jednoducho nereaguje vyrovnať sa. Každý, kto má nejaký zmysel, rýchlo prejde na možnosť Nunchuk, ktorá používa analógovú páčku na ovládanie, a tlačidlá na diaľkovom ovládači na vŕtačku. Je to trochu nudné, ale aspoň to funguje.

Teraz si ujasnime; aj keď je sklamaním, že Sonic Team v poslednom desaťročí nenašiel žiadnu inšpiráciu, aby posunul jadro hry Nights do novej dimenzie, let môže byť stále veľmi príjemný. Akonáhle ste pochopili ovládacie prvky, opakovanie a vbehnutie dovnútra, cez a okolo obručí môže byť vzrušujúce a existujú sekvencie-ako prechádzka zábavným parkom snov-, v ktorých sa hra cíti preplnená sľub. Masky, ktoré dávajú Nociam možnosť transformovať sa a plávať pod vodou alebo ignorovať vietor, sú príjemným doplnkom a niektoré úrovne obsahujú niekoľko silných myšlienok. Keby sa Journey of Dreams sústredila na lietajúce úseky, možno by sme si stále priali niečo inovatívnejšie, ale aspoň by sme mali pokračovanie Noci, ktoré by verných držalo šťastných.

Namiesto toho tu máme taký, ktorý vám zdanlivo prekáža. Niektoré z nich sa týkajú iba charakterizácie - pôvodná hra mala tiež chlapčenského hrdinu a dievčenskú hrdinku, ktoré sa spojili s Nocami v r. svet snov, ale noví regrúti, ich hlasy a zápletky sú tak príšerne twee, že ktokoľvek starší ako osem rokov bude gag. To by nemusel byť taký problém, keby len hra nebola taká plná nekonečných a často nepreskočiteľných prestrihových scén. A čo je najhoršie, Nights him/it-self sa zmenil, vyvinul preppy ženský hlas a dráždivú osobu, ktorá okamžite odstráni atmosféru tajomstva. Každý, od šesť do šesťdesiat rokov, môže hrať Super Mario Galaxy a získať si víťazstvo nad čírym šarmom hry. Nights: Journey of Dreams, nie je hra, ktorú by ste ako dospelý chceli hrať.

Napriek tomu je to dobrá hra pre deti, však? Zle. Pracujú tu aj štrukturálne problémy. V zásade hráte hlavný príbeh z perspektív dvoch detí, pričom najskôr hráte ako jedno a potom druhé prostredníctvom troch snov vo všetkých svetoch, potom sa stretnete pri konečnom zúčtovaní. Každý svet je rozdelený do piatich misií a tu to ide rýchlo z kopca. Svet začína sekvenciou, v ktorej musia noci prenasledovať troch lietajúcich darebákov, aby získali tri kľúče na odomknutie troch väzníc, a potom zvíťazia v bitke s bossom. Bitky s bossmi vyzerajú dobre a sú v skutočnosti plné pekných myšlienok, ale zároveň môžu byť spočiatku veľmi mätúce. To, čo ich potom dráždi, je, že ak by ste ich sklamali - často preto, že jednoducho nemôžete prísť na to, aká spletitá postupnosť krokov máte v úmysle zvládnuť to v prísnom časovom limite - potom musíte zopakovať nielen ich, ale aj celú predchádzajúcu sekvenciu prenasledovania.

A tu problémy nekončia. Po dokončení bitky s bossmi máte potom pred druhou a poslednou bitkou s bossmi tri misie, ktoré musíte splniť. Toto je v podstate spletitejšia verzia prvej bitky s bossmi, a ako taká vám a) hrozne ujde pocit deja vu a b) vedomie, že tentoraz sa budete musieť riadiť ešte spletitejšou sekvenciou okolo.

Nie je to dobré, ale skutočne zlou správou je, že misie medzi nimi sú skutočne zmiešané. Najlepšia funkcia noci jednoducho robia to, čo robí najlepšie - lietanie. V poriadku sú noci, ktoré vykonávajú nudné úlohy -zbierajú bubliny alebo šetria malé potvorky, ale aspoň sa dosť rýchlo skončili. Najhoršia vlastnosť, že deti na najunavnejších platformových úrovniach, aké si možno predstaviť, kde iba predstava, že by ste ich museli opakovať, ak vyprší časový limit, vás povzbudí k víťazstvu. Naozaj dúfam, že jedna časť v zrkadlovom bludisku bude tou najpresívnejšou hrou, akú hrám tento rok, pretože si úprimne nemyslím, že by som mohol hrať cez niečo viac glému a duše ničiť.

Journey of Dreams teda na jednej úrovni ukazuje znepokojujúci nedostatok predstavivosti a všeobecných fines. Na druhej strane to vyzerá beznádejne nerovnomerne. Úroveň obtiažnosti sa točí všade; jedna úroveň prelomíte za dve minúty pri prvom pokuse, iná, na ktorej by ste mohli zostať pol hodiny alebo viac. Aj graficky je to nekonzistentné. Niektoré svety vykazujú typ výrazných farieb a bohatej predstavivosti, ktoré boli kedysi charakteristickým znakom Segy, ale sú chvíle, kedy budete zdesene stojte pred fádnymi textúrami, lajdáckymi modelmi a zle vykreslenými scénami, ktoré Sonic Team zamiešal na obrazovku pre všetkých. viď. Od tímu, ktorý nám kúpil Sonica a tajné prstene, a zo stroja, ktorý dokáže produkovať Super Mario Galaxy a Metroid Prime: Corruption, to jednoducho nie je dosť dobré.

Chcel som mať túto hru rád, ale ani malé vedľajšie hry v umelom živote a napoly upečený režim pre viacerých hráčov ma nedokážu obísť. Pred vydaním som kúpil originál na japonský dovoz a Nights je jednou z mála dobrých spomienok, ktoré mám na celú Segovu éru Saturnu. Ale jednoduchým faktom je, že Journey of Dreams je hra, ku ktorej som sa musel viac snažiť, keď mojim jediným skutočným impulzom bolo vzdať sa. Jedna vec je nebyť inovatívny, ale vydať chybnú, frustrujúcu a prekvapivo chýbajúcu hru je niečo iné. Na konci by som si želal, aby Sega práve nechal Noci na pokoji - a čo môže byť pre fanúšikov po jedenástich plus rokoch smutnejšie ako to?

„Verdikt“

Dlho očakávané pokračovanie, ktoré zaručene sklame dospelých fanúšikov. Dokonca aj deti budú rozčuľované nad mnohými chybami a frustráciami, ktoré sa v nich nachádzajú. Vyhnite sa.

Dôveryhodné skóre