Príbeh PlayStation SNES: Keď sa Nintendo a Sony takmer spojili

Len si predstavte, či Nintendo a Sony vyrobili toto krásne dieťa ...

Minulý týždeň sme ponúkli skutočne neuveriteľný retro herný nález - PlayStation SNES. Tento úžasný kúsok histórie videohier môže znieť ako akýsi nepríčetný praktický vtip, ale je to skutočná dohoda. Keby veci pred 20 rokmi šli trochu inak, dnes by sme o nich mohli hovoriť v rovnakých pietnych tónoch ako samotná samotná 32-bitová PlayStation.

Pravdepodobný príbeh systému SNES PlayStation sa začína koncom 80. rokov. Zhruba v tomto období spoločnosť Sony spolupracovala s holandskou spoločnosťou Philips na formáte CD-ROM. CD disky teraz nie je potrebné nijako predstavovať, ale v tom čase bola ich schopnosť uchovávať obrovské množstvo dát zjavením pre herné spoločnosti, ktoré zápasia s obmedzeniami kaziet. Nintendo nebolo prvé, kto prejavil záujem, ale bola to jednoznačne najväčšia herná spoločnosť na svete.

Spoločnosť Sony mala predtým podobu aj s gigantom z Kjóta, pretože obaja predtým spolupracovali na revolučnom zvukovom čipe Super Nintendo, SPC-700. Nápad talentovaného inžiniera Kena Kutaragiho - muža, ktorý by si neskôr vyslúžil titul „Otec PlayStation ”- tento čip udelil 16-bitovej konzole Nintendo svetovú špičku so zvukom, ktorý bol úžasne blízko k Kvalita CD.

Nintendo bolo z Kutaragiho práce zjavne veľmi spokojné, pretože keď začalo plánovať jednotku CD-ROM pre SNES, znova sa spojilo so spoločnosťou Sony.

Sony a Nintendo: Zápas vyrobený v nebi?

Ak chcete pripraviť scénu o niečo lepšie, stojí za to prerozprávať ležanie na zemi začiatkom 90. rokov. Kazety boli dominantnou metódou doručenia pre herné konzoly, ich výroba však bola nákladná a obmedzená objemom dát, ktoré bolo možné uložiť. Najväčšie hry využívali iba kazety s rýchlosťou 48 MB (6 MB) a čím vyššia kapacita, tým bola hra nákladnejšia.

Nie je prekvapením, že výrobcovia hardvéru a vydavatelia hier horlivo hľadali iné riešenie a CD sa javilo ako dokonalé. Malý, lacný na výrobu a schopný uložiť mnohonásobne viac informácií (až 700 MB) ako typická kazeta. CD bolo prvýkrát použité ako úložné médium pre interaktívnu zábavu v 80. rokoch.

V hernej aréne to bola japonská spoločnosť NEC, ktorá sa tam v roku 1988 dostala ako prvá so svojím doplnkom PC Engine CD-ROM. Sega by sa o pár rokov neskôr pridala k Mega CD a Nintendo, ktoré nechcelo, aby ho niekto chytil za spánok, tiež zaoralo veľa peňazí do vývoja vlastného hardvéru na báze CD.

Spoločnosť Sony medzitým veľmi chcela cestu na lukratívny herný trh. Spoločnosť bola gigantom sveta elektroniky, ale doteraz na herný sektor nedokázala urobiť veľký dojem.

Keď sa vrecková konzola Nintendo Game Boy začala v roku 2007 ohromujúcim komerčným a kritickým úspechom 1989 sa hovorí, že jeden nespokojný výkonný riaditeľ spoločnosti Sony nariekol, že by malo ísť o produkt Sony.

Sony zúfalo chcela kúsok veľkého, tučného herného koláča, ktorý mali Nintendo a Sega zrejme pre seba. Po neúspešných pokusoch o presadenie sa - podpora nešťastného počítačového štandardu MSX v 80. rokoch a založenie nevýrazná vydavateľská značka Sony ImageSoft je len dvoma príkladmi - vzťah spoločnosti k Nintendu sa javil ako najlepší možnosť.

Spoločnosť Sony bola nepochybne najslávnejšou svetovou značkou elektroniky a spolupracovala s najslávnejším svetovým výrobcom videohier - určite to nemohlo zlyhať?

Dve egá sa nerovnajú jednej konzole

Dojmy umelcov z prílohy CD-ROM vyrobenej spoločnosťou Sony sa začali v časopisoch objavovať takmer okamžite, ako sa SNES koncom roku 1990 dostal na pulty japonských obchodov. Jeho parametre boli pôsobivé a umiestnil by už tak silné 16-bitové ligy konzoly pred svojho najbližšieho rivala, Sega Mega Drive. Vzťah spoločností Sony a Nintendo bol však takmer od začiatku kamenný. Žiadna zo spoločností si neželala prestať dominovať voči druhej.

Na jednej strane to bolo Nintendo a jeho slávne mocný šéf Hiroshi Yamauchi - muž, ktorý mal malý záujem o videohry nad ich potenciál generovať hotovosť a kto zmenil spoločnosť z pokorného výrobcu hračiek na globálne hranie monštrum.

Na druhej strane bola spoločnosť Sony, jedna z najslávnejších japonských spoločností a spoločnosť, ktorá si získala medzinárodnú reputáciu vďaka svojej vynikajúcej rade televízorov, stereofónnych prístrojov a ikonickému Walkmanu. Nintendo by profitovalo z odborných znalostí spoločnosti Sony v oblasti technológie CD-ROM, zatiaľ čo Sony by získalo cenné miesto v priemysle, ktorý ho doteraz do veľkej miery ignoroval. Problém je v tom, že ani jedna firma nebola dostatočne flexibilná, aby toto usporiadanie fungovalo.

Pôvodná dohoda bola, že spoločnosť Sony vyrobí prílohu na CD-ROM, ktorá sa naskrutkuje na spodok systému SNES, rovnako ako to urobilo Sega Mega CD s Mega Drive. Pre hry by sa používal nový štandard CD-ROM od spoločnosti Sony - Super Disc. Výsledkom by bolo, že spoločnosť Sony mohla požadovať licenčné poplatky od každého vydavateľa, ktorý produkoval softvér pre tento systém.

Táto dohoda tiež umožnila spoločnosti Sony vyrobiť vlastnú samostatnú konzolu, ktorá spojila všetok tento hardvér do jedného stroja - rovnako ako JVC vďaka svojej nejasnej konzole Wondermega, ktorá bola kombináciou Mega Drive a Mega CD - a získala tak svoje vytúžené miesto vo videohrách priemysel. Táto konzola typu „všetko v jednom“ bola, keby ste nehádali, konzolou SNES PlayStation.

Pozri tiež: PS4 vs PS3

Yamauchi plánuje dvojitý kríž

Išlo o dohodu, ktorá neuspokojila spoločnosť Nintendo, spoločnosť, ktorá bola vynikajúco agresívna, pokiaľ išlo o vyberanie licenčných poplatkov od vydavateľov, ktorí vyrábali hry pre jej konzoly. Tieto poplatky každý rok viedli k príjmom miliónov dolárov pre Nintendo a predstavou ich zdieľania korisť so spoločnosťou Sony - spoločnosťou, ktorá nemala skúsenosti s prácou v sektore herného hardvéru - zjavne nesedela dobre.

Zámery spoločnosti Sony boli jasné - chcela cestu na trh s hrami a ak by bola únia úspešná, Nintendo by si na svoje náklady skutočne vytvorilo nového rivala. Vo výsledku sa ľstivý Yamauchi obrátil na holandskú spoločnosť Philips a začal tajné rokovania o výrobe úplne iná príloha CD-ROM pre SNES - to všetko, zatiaľ čo Sony nabíjalo svoje vlastné plány. Na výstave spotrebnej elektroniky v roku 1991 sa všetko vyvinulo. Spoločnosť Sony hrdo využila svoju tlačovú konferenciu na zdvihnutie veka formátu Super Disc, prílohy SNES CD a šperku v crown - samostatný systém PlayStation SNES, s ktorým dúfal, že sa takmer stane hlavným hráčom v hernom sektore cez noc.

Na druhý deň sa Nintendo dobre a skutočne pohralo s jahodami spoločnosti Sony odhalením zhromaždeného zástupu, že uzavrela nový kontrakt so spoločnosťou Philips na výrobu jednotky CD-ROM pre SNES.

Rovnako ako to už mnohokrát urobil s vydavateľskými partnermi, Yamauchi ponížil Sony a postavil spoločnosť na jej miesto. Tento odvážny dvojitý kríž bol chladne vypočítaný a jeho cieľom bolo ilustrovať, kto je v tejto konkrétnej situácii šéfom, ale dramaticky by to vypomstilo.

Napriek všeobecnej viere, šou CES z roku 1991 nepriniesla kladivo na vratké spojenectvo medzi spoločnosťami Sony a Nintendo. Tieto dve spoločnosti, ktoré si dnes navzájom o niečo menej dôverujú, pokračovali v rokovaní o dohode a nakoniec sa na tom dohodli k hre SNES PlayStation by sa mohlo ešte stať, ale licenčné dojednanie sa vážilo viac v prospech spoločnosti Nintendo čas.

V tomto období sa vyrobilo množstvo prototypov SNES PlayStation - napríklad prototypu, ktorý bol minulý týždeň objavený pre taký úžasný online záujem. Oficiálne obrázky konzoly sa dokonca začali objavovať v hernej tlači, čo naznačuje, že sa veci konečne uberajú správnym smerom.

Avšak do roku 1992 sa veci zrútili; šepkalo sa, že pokračujúce rokovania spoločnosti Nintendo boli iba podvodom, ktorý spoločnosti Sony zabránil vstúpiť na trh. Frustrovaná nedostatkom hybnosti vpred bola aliancia prerušená. Dohoda spoločnosti Nintendo so spoločnosťou Philips tiež stroskotala a vyťažila sa z dohody, ktorú Nintendo umožnilo Holandská spoločnosť využila niektoré svoje vlastnosti v hrách pre konzolu Philips CDi - žiadna z nich nebola dobre.

Pozri tiež: Spätná kompatibilita systému PS4 - Môžem na svojom systéme PS4 hrať hry PS3?

Sony sa mstí

V tomto okamihu sa prejavila vytrvalá vynaliezavosť Kutaragiho. Vedúci projektu PlayStation tvrdil, že tvrdá práca, ktorú už do podniku vložila spoločnosť Sony, by sa nemala premrhať a spoločnosť by mala vojakovať ďalej bez Nintenda.

Tvrdil tiež, že práca so starnúcou 16-bitovou technológiou bola chybou; PlayStation by mala byť založená na výkonnejšom 32-bitovom procesore a vybavená vlastným hardvérom, ktorý by to umožňoval na vykreslenie 3D grafiky v reálnom čase podobné tým, ktoré sú zobrazené v najnovších arkádových tituloch, ako napríklad Virtua Fighter a Ridge Pretekár.

Na predstavenstvo spoločnosti Sony, ktoré už boli unavené z rokov neplodného obchodovania s Nintendom, tieto nápady nemali dojem a prezident Sony Norio Ohga sa zdráhal minúť ďalšie peniaze za tento projekt.

Kutaragi však potom zasadil úder kladivom - mohla by si firma s takou hrdou históriou, ako je spoločnosť Sony, dovoliť dovoliť Nintenda získať prevahu po jeho hanebnom bodnutí späť? Túžba po pomste zjavne zasiahla Ohgu nervom, keď dal Kutaragimu povolenie pokračovať vo vývoji na PlayStation.

Zvyšok, ako sa hovorí, je história. Nová PlayStation bez SNES bola uvedená na trh koncom roku 1994, keď 16-bitová konzola Nintendo vstupovala do súmraku. Hardvér spoločnosti Sony bol neuveriteľne výkonný a schopný pracovať s intenzívnym 3D vizuálom v čase, keď 2D grafika bola stále akceptovanou normou. Vývojári a vydavatelia sa sústredili na novú konzolu a stal sa prvým domácim systémom, ktorý predal viac ako 100 miliónov kusov po celom svete, čím sa v tomto procese etablovala herná značka.

Nintendo by ďalej bojovalo so systémom Nintendo 64 založeným na kazetách, ktorý bol síce výkonnejší ako PlayStation, ale bol brzdený nedostatkom podpory tretích strán a oneskoreným vydaním, vďaka ktorému konzola Sony nasiakla kolosálnym množstvom trhu zdieľam. Od tohto bodu je spoločnosť Sony pravdepodobne dominantnejšou silou v hernej aréne; zatiaľ čo Nintendo Wii bolo najpredávanejším systémom svojej konkrétnej generácie, ostatné domáce systémy spoločnosti Sony za posledné dve desaťročia opakovane predávali Nintendo’s.

Pozri tiež: PS4 vs Xbox One

Je lákavé zamyslieť sa nad tým, aký by bol dnešný herný trh, keby Nintendo a Sony urovnali rozdiely a SNES PlayStation sa na trh skutočne dostala. Môžete namietať, že chaotický verejný rozchod bol pre Sony to najlepšie; dalo mu odhodlanie zasiahnuť samo a vytvoriť vysoko výnosnú hráčsku dynastiu.

Keby sa spoločnosť Sony počas 32-bitovej éry stretla s Nintendom, existuje veľká šanca, že by nedosiahla rovnaký stupeň úspechu - a aj keby bola, muselo by to byť zdieľané s notoricky prevládajúcim šéfom Nintenda Hiroshim Yamauchim - mužom, ktorý sa nikdy necítil pohodlne, aby zdieľal niečo s potenciálnym súperi.

Nintendo by na druhej strane mohlo slobodne bojovať o nadvládu so stále nepravidelnejšou Segou a s najväčšou pravdepodobnosťou ukončili 90. roky rovnakým spôsobom, ako to začalo desaťročie - úplnou a úplnou kontrolou nad trhom interaktívnej zábavy. Spoločnosť Sony, ktorá sa nepripravila, mohla tiež odradiť spoločnosť Microsoft od rovnakého rizika so svojím systémom Xbox v roku 2001, čo viedlo k úplne odlišnému hernému prostrediu.

Samozrejme, toto všetko sú nečinné dohady a dohady. Vieme však to, že nepravdepodobne znejúca PlayStation SNES skutočne existuje prinajmenšom v prototypovej podobe - a takmer sa stala pevnou komerčnou realitou. A pre fanúšikov moderných hier je to fascinujúca vec, ktorú je potrebné zvážiť.